Kopytník európsky je trváca bylina s plazivým podzemkom, vysoká asi 10 cm, so šupinatou chlpatou vystúpavou stonkou, ktorá nesie 2 až 4 striedavé, stopkaté, jednoduché a holé listy s obličkovitou čepel'ou a bez prílistkov.

Jednotlivé kvety na krátkej stopke sú pravidelné, majú kvetný obal zrastený z troch na vnútornej strane hnedo-purpurových a zvonku hnedých okvetných lístkov, dva šesťpočetné kruhy tyčiniek a spodný semenník so šesťlaločnou bliznou. Plod je vajcovitá a chlpatá tobolka.

Z 28 druhov kopytníka rastie v Európe iba tento jeden; u nás na chránených miestach prežil I'adové doby - rastie napr. v Juhoslovenskom krase, najmä v hrabových hájoch Plešivskej planiny.

Pri jarnom alebo jesennom zbere koreňovej drogy vznikajú niekedy zámeny (príp. úmyselné falšovanie) s cudzími druhmi rastúcimi na podobných lokalitách. Je to predovšetkým arnika horská, jahoda obyčajná, kuklík, valeriána lekárska, fialka voňavá, prípadne luskáč lekársky - Cynanchum vincetoxicum (L.) Pers., ktoré vôbec nemajú článkované rozkonárené podzemky, pričom sa líšia i pachom a chuťou. Podzemok kopytníka páchne ako gáfor, má pálivo ostrú, pieprovitú chuť a otupuje jazyk (pôsobí znecitlivujúco, anesteticky).

Vedecké meno kopytníka sa vysvetľuje dost rozdielne; grécke antické pomenovanie napr. odvodil Dioskorides z aseron = nevol'nosť, odpor (rastlina totiž vyvoláva dávenie). Další výklad je z asaron = bezkonárový, čím sa mieri na vzrast rastliny (Polívka vo svojej Květene). Wittstein odvodil názov od asaros = koberec, lebo vraj rastlina pokrýva pôdu ako koberec.

Kopytník patril k najslávnejším liekom gréckej antiky. Používali sa i jeho semená a z rastliny sa vyrábalo víno. Kopytník sa preslávil ako emetikum, vdaka tvaru listov sa uplatnil pri pečeňových chorobách a pri vodnatiel'ke.

Opeľovanie protogynických kvetou kopytníka (najskôr dozrievajú blizny a až potom sa otvárajú prašníky s peľom) obstaráva drobný hmyz, najmä malé a mladé mušky, ktoré hl'adajú v kvetoch prístrešie. Inak nenápadné kvety hmyz na sebe nevel'mi lákajú.

Celá rastlina je mierne jedovatá.

Rastlina žije na tažších hlinitých pôdach, vyhl'adáva tieň a mierne vlhko. Najlepšie sa jej darí v tieni listnatých lesov, najmä bučín, no niekedy znáša aj vápnité pôdy, vo vyšších polohách sa viaže na bázické horniny s vyšším obsahom vápnika alebo horčíka, zväčša v kremičitanoch.