Liečivé rastliny v živote človeka

Rastliny sprevádzajú človeka od kolísky po hrob. Takmer každodenne sa dostávajú v najrozličnejších podobách na náš stôl ako potraviny, mnohé slúžia na technické ciele a početná je skupina rastlín označovaná ako liečivé, využívaná na výrobu liečiv. Mnohé z nich sa uplatňujú aj ako čajovinové. Tieto dve posledné skupiny sú hlavnou náplňou tohoto diela.
V Európe rastie asi 1 000 druhov liečivých rastlín, ľudové liečiteľstvo ich využíva asi 800, európska oficinálna medicína asi 300 a naša približne 150.

Liečivé rastliny tvoria v prírode ustálené  spoločenstvá viazané na určité stanovištia, geologický podklad, nadmorskú výšku a iné faktory, súborne označované ako klimatické  a edafické (pôdne). Ich vzťahy k okolitému prostrediu sú pevné a každý výraznejší zásah do biologickej rovnováhy krajiny prináša podstatné zmeny v jestvujúcich rastlinných spoločenstvách a neraz aj vymiznutie niektorých rastlinných druhov. Preto aj predpokladom pre úspešné pestovanie liečivých rastlín je výber vhodného pozemku a jeho lokalita.

Že rastliny môžu človeka nielen živiť, ale aj liečiť a prípadne mu prospieť aj iným spôsobom, dobre si všimol už dávnoveký človek. Vo svojej prirodzenej poverčivosti predpokladal, že tieto vlastnosti sú darom nadprirodzeného ducha sídliaceho v rastline. Preto vznikla osobitná kasta čarodejníkov, ktorí mali hlbšie znalosti o rastlinách a rozličnými magickými spôsobmi sa uchádzali o priazeň ducha rastliny a prinášali mu obety a dary. Neskôr ich funkciu – vrátane liečenia, prevzali kňazi.

Vývoj botaniky oddávna išiel ruka v ruke s vývojom lekárstva. Preto nás nesmie zarážať ono magické šero, sprevádzajúce starú medicínu hlboko do stredoveku, s úzkym vzťahom k náboženstvu a tradíciám, dodnes zakorenených v ľudovom liečiteľstve. Súbor starovekých vedomostí o liečivých rastlinách nebol však malý. Antická civilizácia vyrastala z veľkých základných predhistorických objavov liečivých rastlín. 

Na úsvite historického obdobia vidíme v rukách ľudstva už všetky najdôležitejšie prostriedky obživy: kultúrne rastliny, domáce zvieratá, hlavné druhy obilia, strukovín, krmovín, korenín, technické i liečivé rastliny. Ich pestovanie bolo miestami veľmi intenzívne a pokročilé. Pôvod mnohých domácich zvierat a kultúrnych druhov rastlín ostane azda navždy zahalený  tajomstvom,  pretože najväčšie a najzákladnejšie  objavy a vynálezy sa udiali pravdepodobne v neolite (v mladšej dobe kamennej), z ktorej - pochopiteľne, nie sú nijaké písomné záznamy.

Na Blízkom i Ďalekom východe jestvovala skutočná lekárska veda už dávno pred zrodom antickej vzdelanosti. Čínske lekárstvo, ako dosvedčujú staré čínske letopisy, malo vysokú úroveň už niekoľko tisícročí pred naším letopočtom. To isté dokazujú staroindické a archeologické doklady o mezopotámskej kultúre Babylončanov. Aj staroegyptská kultúra umožnila vznik dobre organizovaného lekárstva. Z rozsiahlych vedomostí Egypťanov čerpala Európa počas celého stredoveku bez toho, že by k nim bola pridala niečo podstatné.

Medikamentózna liečba v minulosti spočívala predovšetkým na liečivých rastlinách, menej na látkach živočíšneho a minerálneho pôvodu. Už starovek diferencoval terapiu: contraria contrariis (protichodné protichodným), základ dnešnej alopatie, a similia similibus (rovnaké rovnakým), dnešná homeopatia. Aj liečivosť bylín sa vykladala z rozličných hľadísk. Predovšetkým pôsobilo meno rastliny podľa predpokladaného objaviteľa, a preto to bola spravidla božská alebo aspoň významná mýtická bytosť. Čím bola táto osoba váženejšia, tým mocnejšie účinky sa pripisovali liečivej rastline nesúcej jej meno.

Ľudová logika sa okrem toho pri výbere opierala najmä o tvar rastliny alebo jej časti. Verilo sa, že liečivé rastliny s mečovitými listami hoja sečné a bodné rany, rastliny so žltými kvetmi sú vhodné proti žltačke, červené na choroby krvi, ochlpená žihľava lieči choroby vlasov a pod. Toto učenie – nazývané signatura plantarum, signatura rerum – je síce historicky zaujímavé, ale nevedecké. Hoci ľudové liečiteľstvo dalo ľudstvu veľa cenných liečivých rastlín  (rumanček, mätu, lipový kvet a mnohé iné), treba ho kriticky prehodnocovať, lebo je v ňom i nános takýchto nevedeckých prvkov.

Liečba rastlinamifytoterapia, môže byť kauzálna – zameraná na príčiny chorôb alebo symptomatická – zameraná na príznaky chorôb. Modernejšie sa uplatňuje preventívna liečba – zameraná na predchádzanie chorobám. Tieto liečebné postupy sa snažia vyvolať v tele obranný proces liečivými látkami opačného účinku. Súborne sa preto nazývajú alopatia (z gréckeho allos – iný a pathos – choroba, teda napr. pri horúčke sa podáva liek proti horúčke chinín).

Nespokojnosť s výsledkami alopatických liečebných postupov v minulom storočí viedla k založeniu homeopatie, ktorá vychádza zo zásady similia similibus curantur – rovnaké možno liečiť rovnakým. Podľa tohoto chápania možno chorobu liečiť malými dávkami takého liečiva, ktoré vo vyšších dávkach vyvolá príznaky podobné ochoreniu (zjednodušene povedané: horúčka liečená veľmi nízkou dávkou prípravku, ktorý by vo vyšších dávkach horúčku vyvolal – v tomto prípade napr. zasa chinín).

Základy tejto homeopatickej liečby (z gréckeho homoios – podobný) položil lipský lekár Samuel Hahnemann (1755 – 1843) asi r. 1800. Na podporu vedeckosti homeopatie koncom minulého storočia sa zaviedlo Arndtovo – Schulzeho pravidlo, ktoré vychádza zo zásady, že mnohé lieky prejavujú veľkú závislosť od dávkovania: slabé dráždenie – nízka dávka liečiva, povzbudzuje životnú činnosť, stredné ju podporuje, silné brzdí a veľmi silné celkom ruší.

Zmodernizovaná homeopatia vychádza z predpokladu, že v tele je prítomná samoliečiteľská sila a táto môže byť aktivovaná najnižšími dávkami takej substancie, ktorá napomáha samoliečenie. Možno ju aj pokladať za akúsi formu podnetovej terapie: podávané liečivá majú v tele podporiť tvorbu vlastných protilátok (na rozdiel od substitučnej terapie, keď sa podávajú hotové obranné látky – napr.  aplikovanie séra,  očkovacej látky s obsahom  protilátok).

Homeopat nemusí u chorého diagnostikovať príčinu ochorenia, musí však nájsť liečivo, ktorého príznakový profil najlepšie zodpovedá súboru príznakov ochorenia (pravidlo podobnosti – simile = princíp) – diagnóze liečiva. Toto sa potom užíva silne riedené (potenciované).

Priamy účinok homeopatických liečiv na organizmus, na telesné funkcie sa preukázať nedá. Liečebný úspech zrejme spočíva na sugestívnej sile homeopata a na očakávaní výsledkov zo strany pacienta. Východiskové suroviny homeopatík sú síce liečivé rastliny, ale za fytoterapeutiká možno označiť iba prípravky, ktoré obsahujú rastliny alebo ich biologicky aktívne zložky, ktorých obsah a účinok sa dá dokázať a to sa u homeopatík nedá. Označovať preto homeopatiká za fytoterapeutiká je zavádzajúce (Lullmann, H. a kol., 1994).

Liečivé rastliny a ich obsahové látky sú prírodného pôvodu, a preto sa pokladajú za najprirodzenejšie liečivá. Nie je však pravda, že ak nepomôžu, neškodia. Biologicky aktívne obsahové látky aj liečivých rastlín označovaných ako čajovinové účinkujú v istom smere na organizmus a dlhodobým užívaním alebo neprimeranými dávkami či nevhodnou kombináciou (!) môžu vyvolať nežiaduce pôsobenie.

Vo fytoterapii sa okrem toho často uplatňujú názory ľudového liečiteľstva, učenia o signatúre, alopatie i homeopatie a tie sa vždy nekryjú. Niekedy sú dokonca vo výslovnom protiklade. Túto skutočnosť musí mať čitateľ stále na zreteli. Vo fytoterapii sa možno seriózne opierať iba o indikácie založené na kritickom vedeckom výskume a overené modernou oficiálnou medicínou.

Najistejšie je preto užívanie fytoterapeutických prípravkov klinicky overených, ktoré môžu byť aj voľnopredajné, ale iba v lekárňach. Fytoprípravky – teda i čajoviny, predávané inde, napr. v obchodnej sieti – neboli skúšané ani na pravosť zloženia, ani na účinnosť, ani na klinické pôsobenie.