Je jednou z najstarších liečivých rastlín, ktorej koreň používali oddávna už severoeurópski, perzskí i čínski bylinkári. V staroveku bola uznávaným ochranným prostriedkom proti čarodejniciam. Hojne sa nachádza v prírode, ale dopestovať pre vlastnú potrebu si ju môžeme aj na záhone, aj v interiéri. Pochádza z kultúr najmä z Anglicka, Belgicka, východnej Európy a sčasti aj z Nemecka. Sadiť ju môžeme blízko zeleniny, pretože stimuluje aktivitu pôdnych červov. Jej kvety včelám poskytujú med a nektár. Kozmetika ju využíva na dosiahnutie pižmovej vône parfumu.  Reč je o valeriáne lekárskej.

Kanadskí indiánski bojovníci vo vrecúšku, kde nosili liečivé prostriedky proti zraneniam, mali pribalený jej príbuzný druh (Valeriana sylvatica), ktorý má antiseptické účinky. Pri sušení valeriány lekárskej ju sušíme izolovane od iných rastlín, lebo sušením dostáva prenikavý, nie príjemný pach, dráždiaci mačky, pred ktorými treba usušený materiál chrániť (trpia katofíliou – pošpinia ho). Koreň valeriány patrí do farmakologickej skupiny sedatív. Pôsobí ako mierny upokojujúci prostriedok, a používa sa proti stavom úzkosti. Užíva sa aj pri sťaženej koncentrácii, nepokoji, stavoch strachu a napätia. Pôsobí priaznivo na centrálny nervový systém, vyvoláva fyziologickú rovnováhu, užíva sa aj pri klimakterických ťažkostiach a pri vracaní aj ako dermatologikum. Recepty na čaj i kúpeľ pri nervovom predráždení, kŕčoch v zažívacom trakte nájdete na www.drkresanek.sk

Homeopatia využíva valeriánu pri bolestiach hlavy, nespavosti a v klimaktériu. Ľudové liečiteľstvo pokladá koreň za najúčinnejší rastlinný liek pri strese, ale aj pri duševných chorobách. Stabilizuje nervovú sústavu – pri predráždení ju tlmí a pri stavoch apatie naopak povzbudzuje, preto je dobrý aj pri stavoch pocitu letargie, smútku a v období celkovej pasivity. Užívať ho treba opatrne, nie sústavne.