O mechanizme - „farmakodynamike“ pôsobenia silíc na čuch toho zatiaľ veľa nevieme. Vône prenášajú čuchové nervy v nose do časti mozgu, v ktorom sú nervy pre vzruchy – emócie, tvorivú činnosť – kreativitu, vycítenie – intuíciu, a vône sa prenášajú dva razy rýchlejšie, ako bolesť, pričom zložky silíc vedia ovplyvniť aj duševný stav. Preto sa nimi novšie intenzívne zaoberá výskum nielen z liečebnej stránky – terapeuti, ale aj psychológovia, psychiatri a biochemici – aromaterapeuti, ktorí zväčša vychádzajú z holistického prístupu: celok je nehmotný, nepoznateľný, často až mystický; preto nik presne nevie, čo práve ovplyvní zdravie človeka, (pozn. autorov: momentálne veľmi módne, pre laikov veľmi príťažlivé; ak chceš veriť – ver, never) sú presvedčení, že silice vedia bez vedľajších účinkov kladne ovplyvniť duševný stav.

Predovšetkým si objasnime zloženie silíc, ich výskyt v rastlinách a aký význam majú „po starom“ éterické oleje pre rastlinu.

Definícia silíc je veľmi ťažká pre ich štruktúrnu rôznorodosť – heterogenitu a vlastnosti zložiek. Obsahujú mnohé prchavé látky voňajúce i bez vône, lipofilné – rozpustné v tukoch a ťažko rozpustné vo vode. V čerstvom stave sú zväčša bezfarebné, skladovaním tmavnú, živičnatejú – ľahko oxidujú – okysličujú sa; pôvodne žltá je napríklad klinčeková silica, zelenkastá alebo modrastá je silica s obsahom azulénov – rumančeková. Za obyčajnej teploty sú tekuté, ale niektoré – napríklad ružová alebo anízová silica, čiastočne tuhnú. Ich hustota je zvyčajne nižšia ako 1. Výnimku tvoria silice s vyšším obsahom aromatických zlúčenín, ako napríklad škoricová silica. Prchavé produkty rastlinného pôvodu s obsahom síry nie sú vlastne silice; ide o produkty rozkladu tioglykoziód – glukozinoláty, ako napríklad horčicovú silicu.

Silice sa v rastlinách nachádzajú veľmi často; poznáme asi 3000 druhov, z ktorých je dôležitých asi 150. Pre niektoré čeľade je ich výskyt typický, ako napríklad pre borovicovité, hluchavkovité, ďumbierovité, pieporovité, vavrínovité, rutovité, myrtovité, astrovité a mrkvovité. Pritom sú však medzi nimi veľké rozdiely v tvorbe a ukladaní silíc; napríklad hluchavkovité vytvárajú pre silicu povrchové žliazky – žľazové trichómy, chlpy, mrkvovité silicové kanáliky, ďumbierovité, pieporovité a áronovité silicové bunky. Pre rastliny sú esenciálne – nenahraditeľné. Keďže sú pre živé bunky toxické, hromadia sa v osobitných špeciálnych pletivách – v osobitných bunkách, častejšie v medzibunkových priestoroch, kanálikoch (schizogénnych, lyzigénnych a schizolyzigénnych), v silicových nádržkách alebo pod kutikulou osobitých žliazok, trichómov alebo papíl (obr. 1, 2, 3, 4). Často sa vyskytujú spolu so živicami (napr. benzoová živica) a tvoria balzamy (napr. peruánsky balzam). Tvoria sa v protoplazme sekrečných buniek a po ich deponovaní do silicových útvarov sa už do rastliny späť neresorbujú, teda ich vylučovanie je ireverzibilné – nevratné.

Môžu sa koncentrovať v niektorom rastlinnom orgáne a podľa toho môžeme rozlišovať silice kvetov, listov a pod. (rozdielnej skladby i na tej istej rastline) alebo prestupujú celou rastlinou (ihličnany). Rastliny s obsahom alkaloidov majú málokedy silicu alebo ju vôbec neobsahujú. Zvýšená tvorba silice súvisí s niektorými extrémnymi podmienkami prostredia, ako je napríklad intenzívne slnečné žiarenie s vysokou okolitou teplotou a pod., a preto rastliny vyrastajúce za teplého a slnečného počasia sú na silicu bohaté a v nepriaznivom lete majú horšiu kvalitu silice. Preto sa zberajú zvyčajne vo vrcholnom lete, v období kvetu a za slnečného počasia.

Doc. Dr. PhMr. Jaroslav Kresánek CSc., Prof. MUDr. Jaroslav Kresánek, PhD.,