Už v období antiky boli znovu kriesené a uvádzané do obehu zmesi známe starovekým Egypťanom a Grékom. Predávali sa za vysoké ceny ako všelieky „dryáky“ – tériaká, antidotá, protijed – a stali sa doslova „šlágrom“ po mnohé storočia, ale boli skôr zdrojom obohacovania výrobcu ako liekom. Čiže nič nové pod slnkom, všetko tu už bolo…

Každá liečiteľská škola antiky mala trochu pravdy; jedni tvrdili „contraria contrariis“ – protichodné sa lieči protichodným (základ súčasnej alopatie), iní „similia similibus“ – rovnaké rovnakým (súčasná homeopatia). Všetci sa zhodli na tom, že nejaký liek sa musí chorému dať a z vtedajšieho liečebného arzenálu to boli liečivé rastliny.

Antická medicína - tušenie ciest

Z relevantných prác spomenieme iba najvýznamnejšie – ide o botaniku, a nie o systémy liečenia. Významný lekár a botanik bol známy Dioskorides z Anarabu a vydal najlepší a najúplnejší spis tohto druhu v starovekej literatúre, smerodajný až do stredoveku pre lekárske herbáre, kľúč k antickej botanike, lepší ako Plíniova kompilačná práca.

A pokroky v liečiteľstve?

Už od Hippokrata sa tiahnu antikou výrazy „hygiena“ a „profylaxia“, ktoré sú základom zdravia, a závisí od pomerov, v akých človek žije, od životosprávy a zamestnania. Zbytočné je mudrovať, z koľkých štiav sa skladá telo. „Človek je to, čo je – konzumuje“, povedal už pred vyše 2000 rokmi Hippokrates.

Lekár musí skúmať a poznať hodnotu jedál, ich stráviteľnosť a výživnosť. Ako vidno, antické lekárstvo bolo v niečom veľké, v niečom však až naivné. Dokázalo prísť k správnej diagnóze, zistiť syndróm ochorenia, podať klinický obraz, ale podceňovalo medikamentóznu liečbu a bylinám sa dostávalo takého všestranného použitia, že sa nám to dnes vidí smiešne a nezmyselné. A tak staroveké lekárstvo je zmesou skúsenosti, právd a bludov, ale aj falošnej teórie a vedecky podopretých poznatkov aj ľudových povier.

Stručne povedané, bola to zmes medicíny i šarlatánstva.

Prof. MUDr. Jaroslav Kresánek, PhD., Doc. Dr. PhMr. Jaroslav Kresánek CSc.