Za otca medicíny sa pokladá Hippokrates. Žil asi v rokoch 450 – 377 pred n. l. a významné miesto v stredovekej európskej medicíne patrilo po stáročia Galenovi, lekárovi z 2. storočia.

Hippokrates sa ostro postavil proti začleneniu lekárstva do filozofie a hodnotil ho ako osobitnú vedu. Rozdelil potraviny a rastliny podľa ich podstatných vlastností na horúce, studené, suché a vlhké a zdravie sa udržiavalo pomocou ich rovnováhy, výdatného cvičenia a čerstvého vzduchu: liečil prísne individualizovanou liečbou s použitím asi 300 liečivých prípravkov; zväčša išlo o dostupné rastliny, z ktorých mnohé sa uplatňujú dodnes (rumanček, cesnak, zemežlč, škorica, rozmarín ).

Rozmarín - Bylinka stredomoria

Paralelne však fungovalo aj bylinkárstvo (herbalisti) a najhoršia bola (ako vždy) ľudská hlúposť, ktorá mala veľkú oporu v kultúrnej zaostalosti, v náboženských a ľudových tradíciách a v bezmedznej poverčivosti. Netrpezliví pacienti sa utiekali (ako napokon aj dnes) od lekára k bylinkárom, k babám – korenárkam, mastičkárom, k vykladačom snov (už vtedy boli), verilo sa amuletom a zariekaniu.

Liečenie sa opieralo o komplexnú teóriu štyroch základných telových tekutín – humorov: krv, hlien a čierna a žltá žlč, ktorú podľa mienky niektorých autorov vytvoril Claudius Galenus (129 až 199 n. l.) a ktorú uznávali aj starovekí Gréci a spájali so štyrmi prvkami sveta – zemou, vzduchom, ohňom a vodou, so štyrmi ročnými obdobiami a štyrmi povahami, z čoho plynuli ochorenia i terapia.

Humorálna teória vysvetľovala zdravie a chorobu z pohľadu správneho alebo nesprávneho zloženia a pomeru telesných štiav. Učenie vytrvalo až do stredovekej arabskej medicíny a ožívalo aj neskôr (dokonca i v súčastnosti). Galenus vyvinul aj nové (komplikované) liekové formy v súčastnosti známe ako galeniká.