Už v staroveku sa vedelo, že rastliny môžu nielen liečiť, ale môžu byť aj nebezpečné, až jedovaté. Rastlinné jedy sa v minulosti používali na otrávenie divej zveri, ako napr. prilbica žltá (Aconitum lycoctonum) sa pridávala do mäsa určeného na hubenie vlkov, ale čoskoro sa prišlo aj na to, že rastlinnými jedmi sa dajú odstraňovať i nepohodlní ľudia. Už v mýtických časoch sa travičstvom zaoberala Medae z Kolchidy. Usudzuje sa, že používala jed z jesienky (Colchicum autumnale), ktorá hojne rástla v Kolchide na juhozápadných svahoch Kaukazu.

V antických časoch sa ako jed používal najmä bolehlav (Conium maculatum). Odvar z neho usmrtil aj slávneho Sokrata. V tom období sa poznali už jedovaté účinky tisu (Taxus baccata) a niektorých húb. Kuriózny bol prípad miernej otravy asi 10 000 vojakov Xenofonovej armády pri Trapezunte. Vyvolal ju včelí med znesený z okolitých rododendronov (Rhododendron ponticum a Rhododendron luteum).

Tis (Taxus baccata)

Dnešné poznatky o nebezpečných a jedovatých rastlinách sú podstatne širšie a hlbšie. V našom  zemepisnom pásme rastú  desiatky rastlinných druhov, ktoré môžu zapríčiniť zdravotné ťažkosti. Zberači liečivých rastlín nevyhnutne musia poznať všetky nebezpečné druhy.

Príležitostní zberači by mali dôsledne rešpektovať aspoň zásadu,  že nikdy nezberajú rastliny, pri ktorých nemajú istotu o ich správnom určení. Veľa sa dá naučiť od skúsených zberačov, možno sa opierať aj o spoľahlivé odborné príručky s vernými vyobrazeniami rastlín, ale nie vždy sa dá podľa nich určiť rastlina – najistejšie je ukázať ju pred zberom odborníkovi.

Otravy zelenými rastlinami nie sú časté. Problémy robia menšie deti, ktoré ochutnávajú aj plody jedovatých rastlín, najmä podobné jedlým. Preto menšie deti treba v prírode strážiť a vychovávať, aby neochutnávali všetko lákavé výzorom. Na miestach,  kde sa hrávajú,  treba nebezpečné rastliny vyplieť a nesadiť ich tam. Deti majú výborné pozorovacie schopnosti a za pomoci rodičov či skúsených osôb sa dosť rýchlo takéto nebezpečné rastliny naučia poznávať. Len tak ich možno spoľahlivo chrániť.

Jedovatosť niektorých rastlín podmieňujú špecifické obsahové látky, ktoré môžu byť prítomné v celej rastline alebo v jej časti, najčastejšie v plodoch. Najvýznamnejších reprezentantov jedovatosti nájdeme medzi silicami, alkaloidmi, nebielkovinovými aminokyselinami, rozličnými typmi glykozidov, polyacetylénov, terpénov, peptidov a rastlinnými kyselinami.

Jedovaté silice má napr. borievka netata (Juniperus sabina), častá okrasná drevina parkov a záhrad, alkaloidy pyridínového typu má napr. bolehlav škvrnitý (Conium maculatum), rastúci na neobrábaných miestach pri ľudských sídliskách.

Alkaloidmi typická je čeľaď ľuľkovitých (Solanaceae) s jedovatými zástupcami, ako je ľuľkovec zlomocný (Atropa bella-donna) s guľatými čiernymi bobuľami ako menšia čerešňa, najčastejšia príčina priotrávenia menších detí.

Z glykozidov sú nebezpečné napr. saponíny vranieho oka – vranovec štvorlistý (Paris quadrifolia) s čiernobelasými jedovatými bobuľami rastúci v lužných lesoch a pobrežných krovinách. Toxické polyíny obsahuje petržlenu veľmi podobná a s ním často na hriadkach ako burina rastúca tetucha kozí pysk (Aethusa cynapium); známe sú otravy pri zámene za petržlenovú vňať.

Vranovec štvorlistý (Paris quadrifolia)

Jedovatý proteín ricín je v semenách ricínu obyčajného (Ricinus communis) a olej z nich sa preto musí lisovať za studena a ešte aj prevariť; semená podobné strakatým fazuľkám boli už tiež príčinou otráv najmä starších detí.

Okrem hodnotných rastlinných kyselín sú v rastlinách aj „nekyslé“ rastlinné kyseliny, hlavne kyselina šťaveľová a jej soľ – šťaveľan vápenatý; obsahujú ich napr. kysličkovité (Oxalidaceae), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), mrlíkovité (Chenopodiaceae), špenát (Spinacia oleracea), stavikrvovité (Polygonaceae), listové stopky rebarbory (Rheum rhabarbarum) – ich častý konzum najmä malými deťmi nie je veľmi vhodný a vôbec by sa ich mali vyvarovať ľudia náchylní na tvorbu močových a iných kamienkov; môžu okrem toho poškodiť v organizme hospodárenie s vápnikom.

Kyslička obyčajná (Oxalis acetosella)